Zlé sny

Dnes ráno som zaspala do školy. Zase sa mi sníval ten istý sen, ale dnes to bolo niečo viac, pretože sa mi zdalo, že sa dnes niečo z toho sna stane. Prišla som do školy, posadila sa a ospravedlnila sa za neskorý príchod. Učiteľka k tomu väčšinou nemala pripomienky, ale keď sa to stávalo častejšie, začala mi spočítavať minúty. Päť plus desať, plus päť …

A aby som nezabudla. Volám sa Melody a mám čerstvých pätnásť rokov, takže chodím do 9. A, mám celkom dobré známky. Mojou vášňou je box. Áno, je to veľmi nezvyčajné na dievča, ale mňa to baví.

Ok, ale teraz sa vrátim k tomu snu. Prebehli už asi tri hodiny, odkedy som sedela v triede, ale nič zvláštne sa nedialo. Moja najlepšia kamoška z triedy si celú hodinu kreslila ako vždy a ja som si robila poznámky, aby som mohla ísť odpovedať. Ale keď nás už po vyučovaní púšťali domov, moja triedna učiteľka ma zastavila.

„Zasa zlý sen?“ opýtala sa. Pozrela som sa na ňu a zakývala som hlavou na znak súhlasu.

Keď som prišla domov, odrezala som si ešte kúsok torty zo včerajšej oslavy. Išla som do izby, no niečo ma zastavilo. Bolo to mňaukanie mačaťa.  Ja som sa ihneď rozbehla za tým hlasom, ktorý ma doviedol do sestrinej izby. Bola o dva roky staršia. V ruke držala malé mačiatko.  Bolo krásne,  pretože jedno oko malo modré a druhé zelené a bolo celé biele, iba na očku malo čierny fliačik. Sestra mi povedala, že ho našla pred mojimi dverami. Ja som sa len s úžasom pozerala na mača. Ona pokračovala a povedala mi, že tam našla ešte niečo. Zrazu vytiahla zo svojej tašky vec, ktorá vyzerala ako nejaký plášť a verte mi, aj to tak bolo. Do plášťa bol zabalený list, na ktorom boli napísané slová: Melody od Jacoba.

Práve, keď som uvidela meno Jacob, skoro mi oči vyskočili z jamôk. Bola som v nemom úžase. Keď som dočítala list, zaspomínala som si na staré časy. Jacob bol môj priateľ z jednej brigády v Anglicku, keď sme tam boli na dovolenke. On mal práve šestnásť. Tak mi to pripadalo celkom komické,  že práve on mi píše. Písal tam aj o tom, že ten plášť je neviditeľný, ale že to mačiatko nechal doviezť z neďalekého útulku pre mačky. Ale mňa aj tak najviac zaujal plášť. List mi spadol z rúk na posteľ, obzerala som sa dookola, no plášťa nebolo. Až som sa zrazu potkla o nejakú mäkšiu vec. Áno, bol to on, ocitol sa tam ako z ničoho nič,  ako nejaký… Proste som už nemala slov. Zvýskla som od radosti a začala som si ho obliekať,  pozrela som sa potom do zrkadla a naozaj tam nikto nestál.

O dva dni neskôr.

Zase som zaspala, unavene som stisla tlačidlo a vtedy mi niečo napadlo. Schmatla som neviditeľný plášť, a tak som utekala do školy. V škole som sa iba posadila, no nikto ma nevidel, tak som to využila a vygumovala som tú poznámku za meškanie. Potom som si sadla späť a dala si dole plášť. Ocitla som sa tam. Učiteľka sa ani nezľakla,  nevšimla si to a ja som to začala využívať naplno. Tešila som sa,  že už nemám poznámky za meškanie a môžem pokračovať vo svojom bezcennom živote.

O týždeň neskôr.

Keď som išla domov zo školy, uvidela som pred naším domom policajné auto. Najprv som to nechápala,  ale keď som vošla dnu a uvidela tú spúšť, bolo mi to hneď jasné. Naši rodičia sa zase hádali, trvalo to asi posledné tri mesiace, veľmi si nerozumeli, a preto som domov radšej chodila neskôr, aby som nemusela počúvať ich hádky, a hlavne opitého otca. Nechcela som rušiť políciu,  a tak som radšej odišla do izby a začala premýšľať.

Odídu od seba alebo sa rovno rozvedú? Mojou hlavou mi behalo milión myšlienok. Už som toho mala dosť, tak som sa išla pozrieť za sestrou. Ale ona nebola vo svojej izbe. Bola som zvedavá, kde je, a tak som jej zavolala. Ale nikto to nezdvihol. Vtom som si všimla biely papierik na stole. Otvorila som ho a písalo sa tam: Dnes večer o 19:00 pred cintorínom. Najprv ma to zaskočilo a chcela som to ísť povedať rodičom, že Lea zmizla, ale potom som si to rozmyslela a napadlo mi, že sa zamaskujem,  že si zoberiem na seba môj plášť. No prevrátila som celú izbu hore nohami, ale nenašla som ho a začala som panikáriť. Nakoniec som sa upokojila a keď už bola polícia preč, môj otec spal a mama sa šla osprchovať, tak som sa nenápadne vyšmykla von cez dvere a utekala som k cintorínu.  Cesta tam trvala 20 minúť a na hodinkách som mala 18:47 a autobusy už nechodili.

Po ceste sa mi zrazu vynorila spomienka, keď sme ja a moja sestra boli ešte malé a boli sme na dovolenke pri mori. Bolo tam krásne a moja mama s otcom sa usmievali. Potom som sa vrátila do reality, spomienka zmizla a ja som sa v tej chvíli pozrela na hodinky a bolo 19:02 a už som videla cintorín. Moja sestra tam nestála. Keď som sa zastavila pred bránou, tak som sa pozrela na hodinky a bolo na nich 19:13. Už som celá penila, kde je a zrazu sa ma niečo dotklo. Bola to ruka, ktorá sa vznášala a zrazu sa k nej pripojilo aj telo.

Áno, stála tam Lea a mala na sebe čierne veci, a to ma už celkom prekvapilo,  pretože ona nosila väčšinou bielu alebo tyrkysovú.  Nestihla som sa jej ani pozdraviť a už mi podávala môj plášť. Zvýskla som od radosti, keď som ho uvidela a konečne som sa jej pozdravila.

„Kde si bola? Čo to máš na sebe? Prečo si mala môj plášť? A odkiaľ si o ňom vedela?“

Ona sa nadýchla a povedala: „Ospravedlňujem sa, že som utiekla, ale otec vytiahol na mamu zbraň.

Môj plášť si teda požičala kvôli úteku. Vedela o ňom od Jacoba, ktorý jej napísal,  že má na mňa dávať pozor. Stála som tam s otvorenými ústami a čakala som, čo sa bude diať ďalej.

Tentoraz sklonila hlavu a jej hlas sa zmenil na smutný a utrápený. Povedala mi, že už dlhšiu dobu si šetrila na vlastný byt a teraz to konečne dokázala. Nechcela mi to hovoriť hlavne kvôli otcovi, ktorý by sa hneval a chodil by za ňou.

„Ja už ho mám proste dosť,“ povedala, „ asi ti to mama nehovorila, ale keď som bola menšia a ty si ešte nebola na svete,  tak sa rovnako hádali ako aj teraz a raz sa otec neovládol a porezal ma.“

Nechcela to zažívať  znova. Nechcela, aby sa niečo také stalo aj mne.

„Teraz mám od neho pokoj, ale mama nie, a preto ťa potrebujem,“ zavzdychala. „Chcem mame pomôcť, ale ona to odmieta, takže som sa rozhodla pre políciu, ktorá to však aj tak nikdy nevyrieši…“

Pozrela som sa na ňu a videla som, ako jej po líci steká slza a nechcela som, aby plakala, a tak som ju objala. Bolo to pre ňu určite nepríjemné  zase spomínať na zlé časy, a tak sme zašli k nej domov a dali sme si teplé kakao, aby sme vonku nemrzli, a aby sa trochu uvoľnila.

Kým sme pili kakao, tak som napísala mame, že som šla spať k Linaj, mojej spolužiačke. Zase sme sa začali rozprávať. Dozvedela som sa, že môj otec je fakt hrozný a že už neraz dostal mamu do bezvedomia. A dozvedela som sa aj to, že moju sestru hneď potom začali v škole týrať. Pýtate sa po čom? No predsa po tom, čo som sa narodila. Môj otec prestal na istý čas piť.

Na jeden deň som už toho mala dosť, a tak som sa radšej šla uložiť na gauč a spať. Moja sestra si išla ľahnúť do izby. Kým som zaspala, tak som rozmýšľala nad tým, ako sa zajtra budem musieť budiť z mojich snov a ísť na box, pretože bol piatok a tréningy mám v sobotu doobeda a v nedeľu poobede. Netrvalo dlho a zaspala som a zase sa mi sníval ten istý sen ako vždy…

Padám a padám a zrazu dopadnem. Sedela som na zemi medzi kríkmi a počula výkrik a zrazu sa predo mnou ocitla moja sestra, teda bola som to ja, ja som tomu fakt nerozumela. Ja som bola v roli mojej staršej sestry. Keď som pozerala na seba, tak som sa zľakla, bola som postrelená, mala som postrelenú ľavú nohu a dosť silno mi krvácala. Zrazu sa tam ocitol Jacob a odniesol ma odtiaľ. Potom som spravila to, čo vždy. Postavila som sa a bežala som tam, odkiaľ pred chvíľou vybehol Jacob. Na zemi som uvidela mŕtvolu, bola to moja mama.

V tej chvíli som sa prebrala. Bola som vystrašená a môj pohľad smeroval do kuchyne, v ktorej bolo rozsvietené.  Vošla som do dverí a uvidela som Leu ako tam sedí a popíja kávu. Myslela som si, že kávu nepije, ale mýlila som sa. Dokonca urobila aj mne. Keď som sa pozrela na hodinky, bolo tam 3:00. Bola som prekvapená, pretože som sa väčšinou budila až o štvrtej alebo piatej, ale teraz som už mala prichystaný uterák, aby som sa šla osprchovať, a aby som bola pripravená na tréning.  No mne sa nechcelo a radšej by som si šla ešte ľahnúť. Zapla som si telku, práve v nej išiel fakt môj najobľúbenejší film, bol to Harry Potter a relikvie smrti.

Vtedy mi to došlo, ten plášť je presne taký istý ako ten môj.  Jacob sa trafil. Potom ma už z toho rozmýšľania vytrhla moja sestra, ktorá si pripravila film, teda horor. Ja som sa toho bála, a tak som sa začala túliť k sestre, ona to považovala za milé a objala ma. Keď film skončil, tak som vliezla do sprchy, ale asi o 30 minúť som bola zase von a už sa mi nechcelo ani žiť.

O dve hodiny neskôr.

Vystupovala som z autobusu, keď som cítila, ako ma niekto začal štekliť na bokoch. Dostala som záchvat smiechu a nevedela som tomu odolať. Smiala som sa tak silno, že sa ľudia obzerali, čo sa to deje. Keď som sa prestala smiať, obzrela som sa za seba, stál tam Tobias. Bol to priateľ z boxerského klubu. Asi môj najobľúbenejší. V tíme sme tam boli traja, ja, Tobias a Benjamín. Boli to moji najlepší priatelia, vždy som im mohla povedať o všetkom. Dneska to už budú presne tri roky od vytvorenia klubu a začatia mojej boxerskej kariéry.

Bol to pre nás veľký deň, pretože sme mali mať večer zápasy a po nich párty. Objednali sme pizzu (možno nejaký ten alkohol, ale psst!). Bol už večer a ja som si zabehla domov vymeniť bielizeň na zápas. Prezliekla som sa pred vchodovou bránou bloku. Tam ma už čakali chalani a ja som bola v miernom strese, ale strašne som sa tešila. Konečne sa uvoľním a odreagujem od reality, ktorá je fakt bolestivá. Cestovali sme autom, keď ma zase zastihla spomienka na môj sen a zrazu mi stiekla slza po tvarí.  Ja som si ju ihneď utrela a zadívala sa naspäť do okna na večernú oblohu.

Asi po pol hodinke sme už boli na mieste, bola to chatka uprostred lesa, široko ďaleko nič iné ako les. Vošli sme dnu a zvítali sa z ostatnými,  boli to zábavní a milí ľudia, ale aj tak som sa tešila asi najviac na náš zápas. Bolo vyhlásené, že budem súperiť s Benjamínom. Nevedela som sa dočkať, ako ho porazím, vždy ma fascinovalo, ako sa tváril po súboji, teda hlavne, keď som  vyhrala. Asi o 20 minúť sa vyhlásil 1. súboj, bol to súboj Tobiasa s nejakou dievčinou staršou asi o 2 roky. Jasné, že to vyhral Tobias. Teraz prišiel rad na mňa. Benjamín sa snažil ako mohol, ale vždy ho nechám vysiliť sa, a tak vždy vyhrám.

Bolo už po zápase a jediný schopnejší človek odniesť nás domov bol môj strýko, ktorý v tom klube pracoval ako údržbár. Zobral nás domov jeho autom. Išli sme pomaly, pretože to bolo veľmi staré auto. Počas cesty autom sa mi vynoril ten sen, tá nočná mora, ktorá mi nedala spať. Začali mi tiecť slzy po tvári. Lenže teraz si to všimol Tobias a hneď sa ma opýtal, čo sa deje. Ja som iba plakala ďalej. Zrazu si ma pritiahol k sebe, objal ma, vtisol mi bozk na čelo.

„Neboj sa, všetko bude dobré,“ povedal.

Ja som sa trochu upokojila, ale veľmi mi to nepomohlo, tak ma začal štekliť. Mne hneď naskočil úsmev na tvári. Už mi začínalo byť z toho všetkého zle… Zastavili sme na pumpe. Musela som si odskočiť, ale aby som nemusela platiť, zobrala som si neviditeľný plášť. Keď som sa vrátila, tak mi strýko povedal, že Tobias musel ísť urýchlene na letisko, ale že sa vráti. Ja som z toho pochopila, že odišiel taxíkom. My sme zatiaľ vyrazili, ale na ceste niečo stálo, tak strýko strhol volant a naše auto skončilo v strome. Boli sme  šokovaní, čo sa to práve stalo, ale hlavné bolo, že sa nikomu nič nestalo. Keďže auto bolo nepojazdné a nemali sme signál, keďže sme boli v lese,  tak sme najprv chceli ísť po ceste, ale nakoniec sme sa rozhodli ísť cez les, teda iba ja  a Benjamín. Zvyšok skupiny išiel pomaly po ceste.

Keď sme vošli do lesa, tak sme mlčali, ale potom sme sa začali rozprávať. Najprv o včerajšku a potom o všeličom. Hovorili sme o zápase a o tom prečo som plakala v aute. Potom sme obidvaja spozorovali mesto, radostne sme zvolali a objali sa. Pokračovali sme ďalej lesom, no zrazu sme počuli výkrik o pomoc.  Ihneď sem sa obzreli,  ale Benjamína niečo tak nakoplo, že rýchlosťou svetla bežal do mesta.

Ja som tam nečinne a bezradne stála. O pár sekúnd sa niečo začalo vynárať z kríkov. Bola to najprv iba silueta človeka, ale potom sa to celé objavilo. Neuveríte, kto tam stál, bol to môj otec a v ruke držal zbraň. Bola celkom veľká. Nevedela som, čo sa to deje. Zrazu sa mu otvorili ústa.

„Nenávidím ťa,“ povedal.

Ja som sa na neho pozrela so slzami v očiach a on na mňa namieril zbraň. Zľakla som sa a chcela som ujsť, ale cítila som nejaký tlak v ľavej nohe a odpadla som. Asi po jednej minúte som sa prebrala, aj keď som si myslela, že toto celé je len sen. No tak to nebolo, naozaj som bola tvárou k zemi so zakrvavenou nohou. Snažila som sa niekomu zavolať, ale nemala som signál, tak som tam ležala a pomaly som zaspávala. Započula som však niečo šušťať. Najprv za mnou a potom po pravej ruke. Zrazu spoza mňa vybehol Jacob v plášti a v tej chvíli mi došlo, že môj sen sa stal skutočnosťou.

Jacob ma zobral za ruky a utekal niekam, ale ja som neregistrovala kam, pretože som v polovici cesty odpadla a zrazu som nevedela ani o svete. Zobudila som sa v nemocnici, kde mi sestrička povedala, že som bola postrelená a že moja mama je naozaj mŕtva. Okamžite som sa spýtala na moju sestru a ona povedala, že o chvíľu príde. Bola som fakt prekvapená a neskutočne som sa tešila, ako ju objímem a ona mi to objatie opätuje.

O pol hodinku naozaj prišla a objali sme sa. Prišiel s ňou aj Jacob a ona začala rozprávať,  že Jacob je náš nevlastný brat a že aj jeho mame a bratovi sa stalo to isté čo nám. A pýtate sa prečo nevlastný? Pretože môj otec moju mamu podviedol, ale keď sa dozvedel, že Jacobova mama čaká dieťa, tak sa s ňou prestal rozprávať, ale potom, keď to decko vyrástlo, tak sa s ňou znovu spojil a znovu spolu čakali dieťa. Medzitým sa narodila moja staršia sestra Lea a môj otec sa Jacobovej mame viac nevenoval. Venoval sa iba nám a ešte pivu. O ďalší rok a pol som sa narodila ja a môj otec sa trošku znormalizoval. Zvyšok už poznáte.

Keď som sa to dozvedela, tak som si pomyslela, čo bude ďalej. Jacob povedal, že sa sťahuje, ja som sa ho opýtala kam a on povedal, že predsa domov. V tej chvíli som vedela, že to bude domov, kde sa naša rodina zase spojí. Bola som nešťastná, že to naše mamy schytali, ale môj otec je vo väzení na doživotie. Ja som sa od toho incidentu presťahovala k nevlastnému bratovi aj s mojou staršou sestrou Leou a snažila sa zabudnúť.

O 3 roky neskôr

Môj život sa zmenil o 180 stupňov a ja som ho ako keby začala odznova. Študujem na športovej strednej skole a začala som chodiť s Tobiasom.

A ešte som zabudla spomenúť, že vďaka Benjamínovi ma Jacob našiel.

Moja staršia sestra si našla priateľa o odcestovala študovať do Japonska počítačovú vedu. Ja som doma cvičila box a dnes som vyhrala šampionát. S Benjamínom, Tobiasom a Jacobom sme boli nerozlučná štvorica.

No moje sny? Tie pokračujú ďalej.

 

Autor: Michaela Dzurová, VIII.A

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s