Dobrodružstvo troch vlkov

Ahoj,  ja som Lindy a žijem na Sibíri. Keď som bola menšia, tak som žila s vlkolakmi, ktorí ma vychovávali až do mojich siedmich rokoch. Pýtate sa prečo ? Pretože moja mama otehotnela s vlkolakom a odsťahovala sa niekam do tepla. Do mojich siedmich rokov som žila s otcom, no potom zomrel a na čele som bola ja. Na čele svorky, ale aj rodiny, ktorá bola pomerne veľká .

Skladáme sa z pätnástich členov rodiny a troch príbuzných z inej svorky, väčšinou sú to samotári, takže spolu nás je osemnásť. Ja som vodca, traja z nás sú liečitelia, piati sú lovci, štyria sú bojovníci, ďalší traja sú noční strážnici a ešte máme dve nové prírastky – šteňatá. Teda aspoň tak nás bolo donedávna. Donedávna preto, lebo prišli pytliaci. A keďže sme sa nemohli premeniť v prítomnosti človeka, tak sme sa snažili utiecť…

,,Utekajte !“, kričala som.  A znova: „Utekajte!“ A predsa sa štyrom z nás nepodarilo uniknúť. Zomreli traja z lovcov a jedno šteňa. Vedeli sme, že už ich nezachránime, nedalo sa nič robiť. A boli preč. O dva týždne sa to zopakovalo. Teraz zmizli už piati. Boli to traja bojovníci, jeden strážca a jeden liečiteľ.

Už je toho na vás asi priveľa, tak vám to zhrniem… Zostali sme len deviati. Už som nechcela žiť život vlkolaka, ale život obyčajného dievčaťa. Chcela som chodiť do školy, alebo sa do niekoho zamilovať. Proste už mám toho dosť, tak som sa rozhodla, že s mojimi bratmi Adamom a Lukom opustíme svorku a odídeme niekam do teplejšej krajiny, v ktorej budeme môcť študovať .

Keďže sme sa rozprávali iba po rusky, tak sme vedeli komunikovať iba s Rusmi … teda ako ľudia. Postupom času sme sa v novom prostredí naučili japonsky, teda za tie tri roky skrývania sa, teda hneď po oddelení sa od svorky. Zostali sme iba tri malé ľudské šteňatá uzavreté v cudzom svete. Keď sme sa po tých troch rokoch prispôsobili, začali sme chodiť do školy od 7. ročníka. Zaradili nás tam na 1. polrok, potom na 2. polrok sme išli do 8. ročníka. Potom sme išli už normálne podľa rokov, s tým istým ročníkom, s tou istou triedou.

Doslova nás v nej neznášali, ale my sme boli tí, ktorí boli v tej triede TOP… Všetci sa nás totiž báli, pretože sme mali nabrúsené ostré tesáky, ale nikto nevedel, že sme vlkolaci. Iba moja najlepšia priateľka Corly, aj keď ona sama tomu zo začiatku neverila, ale potom, keď som jej raz ukázala premenu na vlka, tak mi uverila … Bol to úžasný pocit žiť normálny život bez veľkej premeny a bez hocijakej premeny.

O 2 mesiace neskôr

Je koniec školského roku a do triedy pribudlo pár nových žiakov, teda dve dievčatá, ktoré poznám z môjho krúžku. Chodím na krúžok bojového umenia – karate, ale v škole som sa s dievčatami veľmi nebavila, skôr na krúžku.

O dva mesiace neskôr.

Začal sa nový školský rok a ja som si sadla do lavice, keď sa stalo niečo, čo nikto nečakal. Do triedy vtrhol nejaký chlapec v mojom veku, bol asi o desať centimetrov vyšší než ja, a to ja som najvyššia v triede.

Učiteľka začala rozprávať: „Toto je váš nový spolužiak, bude chodiť s vami do triedy.“

Ja som ani nevedela, čo robím, ale dobrovoľne som zdvihla ruku, nech si sadne ku mne. Všetci sa na mňa začali pozerať, že čo to robím, no ja sama som to nevedela. Opýtala som sa ho, ako sa volá, on mi povedal, že Cory. A začervenal sa. Najprv som sa zahľadela do jeho očí a videla som niečo zvláštne. V jeho očiach som sa zrazu zobrazila ako vlk. Najprv som sa zľakla, ale dúfala som, že sa to nejako vysvetlí.

Poobede som ho sledovala. Išiel domov, zastal pri poslednom dome  a otvoril bránku. Veci hodil za ňu na zem a utekal za dom. Ja som sa nenápadne blížila za ním. Potom sa obzrel a stalo sa to, čo som najmenej čakala, premenil sa na vlka. Bola som v takom šoku, že som tam stála ako kus dreva. Zrazu mi niečo zakrylo ústa a oči, a ťahalo ma to preč. Nevedela som, kto to je a čo odo mňa chce. Zrazu som uvidela svetlo a postupne sa objavovali aj stromy. Zrazu nado mnou stál Cory a bol nahnevaný.

Čo to tu robíš?

Prepáč, ale sledovala som ťa domov, pretože v škole som v tvojich očiach videla seba ako  …

Ako?

Ako vlka a chcela som zistiť, prečo to tak je.

Takže ak už poznáš jedno moje tajomstvo, tak mi povedz jedno svoje.

Prepáč, ale neviem, či sa ti dá veriť, pretože si nový, a stále ťa dobre nepoznám.

Okej, keď si to rozmyslíš, príď za mnou.

A odišiel. Ja som tam zostala ležať a ani som nevedela, kde to som. Začala mi byť zima a na zem začali padať biele snehové vločky. Potom mi jedna dopadla  na nos a roztopila sa. Uvedomila som si, že začalo snežiť. Rýchlo som sa premenila na vlka a utekala niekam do neznáma. Nakoniec som sa dostala na známu cestu, premenila sa a utekala ďalej ako dievča. Keď sa som na druhé ráno zobudila, tak som toto vyrozprávala bratom, ale oni to neriešili. Chceli len študovať a žiť pokojne  ďalej.

O 3 roky neskôr

Môj život sa otočil naruby. Začala som chodiť s Cornym a založili sme si vlastnú smečku … ehm .. teda rodinu.  Keď sme skončili štúdium, vrátili sme sa do vlčieho života.

 

Autor: Michaela Dzurová, VIII.A

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s